Živeli!

Čoby obchodného riaditeľa jednej nemenovanej slovenskej železničnej spoločnosti ma pracovná cesta zaviedla (aj s mojimi podriadenými) za mojim srbským kolegom. Riešili sme kvalitu a včasnosť jedného (a jediného) vlaku, ktorý naše krajiny vtedy spojoval a o ktorom som hovorieval, že keď ten ide včas, tak je to mimoriadnosť v doprave.;-).

Týmto vlakom som ostatne za ním aj pricestoval (použil som ho v celej jeho trase Praha hl. n. - Bratislava hl. st. - Budapest Kel. pu. - Beograd, keďže v prvom meste som vtedy žil, v druhom pracoval a do štvrtého mieril).

Riešili sme aj kvalitu jeho vagónov, pretože miesto srbských moderných dohovorených sa tam často objavovali vagóny srbské archaické.

Reč pozvoľna prechádzala na dlhodobejšie témy ako napr. stavba novej hlavnej železničnej stanice pre Beograd či čínsky kapitál pri výstavbe novej a to vysokorýchlostnej železnice Beograd - Budapest.

Ako sa reč rozvolňovala, tak sa rozvolňovala i pracovná morálka, čo nemohlo skončiť samozrejme inak, než hostiteľovým vytiahnutím fľašky miestnej pálenky (tak typickým pre tuto časť sveta) rakija, pracovisko sem, práca tam.

Zaznelo prvé živeli!.

Živeli! od tej doby zaznelo samozrejme ešte mnohokrát a ako sa rozvolňovala ona reč, tak sa rozvolňoval aj jazyk.

Padali jeho bariéry a došlo i na spev.:-)

Späť do strednej Európy (Wien) sme sa vracali lietadlom (radšej, jedna cesta vlakom stačila;-)) jednej nemenovanej spoločnosti.

Vracali sme sa v ten samý deň k večeru, čo v ňom poobede zaznelo toľkokrát ono živeli!.

Boli sme radi, že sme boli vôbec pripustení k preprave.:-)